Prosinec 2010

Forever 85

26. prosince 2010 v 13:10 | Pinkberry |  Forever
ako prázdninujete? aký bol ježiško? ja som mala krááásne Vianoce až na to, že celý čas myslím na jedného človeka a to ma dovádza do šialenstva ale tak čo už...akurát, že neviem ako sa mám rozhodnúť. Takto mi je s ním dobre ale vždy mi chýba a....možno keby som sa rozhodla inak...neviem...proste neviem čo mám robiť...:(

Lucy
V inom prípade by som sa určite na tento výhľad. Ale teraz zavretá vo vlastnej izbe. V dome svojich rodičov. Nič dobré v tom neviem nájsť. Jedine moje hračky. Všetko som prešla. Od plyšákov až po prvý Jonas album ktorý som si kúpila zo svojich našporených peňazí. Na to nikdy nezabudnem. Boli to peniaze, ktoré mi dala babička ale musela som si k nim priložiť. Vedela som, že niečo mi chýba. Že niečo...parkety. Tá latka trocha vytŕča. Môj prsteň!
Ešte keď som bola menšia, som ho dostala od babičky. Dávala mi ho so slovami, nikto v rodine sa o ňom nesmie dozvedieť. Nevedela som
ešte vtedy prečo ale už viem. Mama a babička sa nemali v láske a mama by bola nahnevaná, že som ho dostala ja a nie ona. Vždy po ňom túžila. Babička by jej ho dala ale ona bola vždy nevďačná a sebecká aj teraz toto celé robí len pre svoje dobro. Ach aspoň keby som vedela prečo. Z myšlienok ma vytrhol otec. "Ahoj. Priniesol som ti čaj. Tvoj obľúbený, jablkovo-škoricový." "Ďakujem." Potešilo ma, že vie ešte stále ktorý mám rada. Otec vedel byť vždy pozorný. Vždy som ho mala radšej ako mamu. On bol ten kto ma pochválil za dobrú známku z matiky, ktorá mi nešla. Kto pre mňa prišiel na výlet keď mi bolo zle. "Neviem, čo ti mám povedať." Povedal ticho. "Možno pravdu." "Ja som toto nechcel. Vedel som, že si šťastná a to mi stačilo." "Tak potom prečo si niečo neurobil?" "Poznáš tvoju mamu. Nerozkážeš jej." "Ale čo to do
nej vošlo?" "Zmyslela si a musí byť tak." "Chápem. Ďakujem za ten čaj." "Naozaj nemáš zač." Usmial sa a ticho odišiel. Moje myšlienky mali znova voľný priestor. Rozhliadla som sa po izbe a vykročila som k trčiacej latke. Potichu som ju vytiahla ešte viac a vybrala som prsteň zabalený v zamatovej šatke. Bol presne taký istý ako som si ho zaryla do pamäte.
Nick
"Čo? O čom to hovoríš? Zmizla? Vyparila sa? Kam? Kedy?" "Nick ani my nevieme viac ako ty." Povedal Joe. "Nechápem." Sadol som si. "Nechápem." Zopakoval som. "Prečo mi to nikto nevie normálne vysvetliť?" "Vieme len to čo sme ti povedali a čo nám povedala Katy. Ale v prvom rade by si sa mal ukľudniť a až potom zisťovať čo a ako a potom zrušiť alebo nezrušiť turné." "Ano. Možno máš pravdu."

Forever 84

12. prosince 2010 v 16:44 | Pinkberry |  Forever
posnažila som sa....ale už nwm čo vymyslieť aby to bolo ako dávno...DOBREEE...:/

Z tých pohľadov som si nevydedukovala nič dobrého. "My sme vlastne došli pre to.." začal otec, "aby sme ťa zobrali naspäť domov." Dohovorila mama. "A vy si fakt myslíte, že pôjdem? Dajte mi aspoň jeden dôvod." Hovorila som posmešným hlasom. "Lucia.." Chcel hovoriť otec ale mama ako vždy mu skočila do reči. "Máš tam rodinu, tam si vyrastala." "Jedna vec je, že som tam vyrastala, druhá je, že mám tu rodinu. Jonasovci sú moja rodina! Oni ma prijali keď moji vlastní rodičia nie! Chlapci sú ako moji bratia, Denise a Paul ako rodičia. Ja neopustím svoju rodinu pre cudzincov!" Vysvetľovala som a snažila som sa, čo najmenej kričať. "A Nicka už vôbec neopustím!" "Ty tu nemáš rodinu, máš ju doma!" Kričala mama. "Toto je môj domov!" Povedala som jej späť. "Nezaujímajú ma tvoje kecy čo ti natĺkli do hlavy! Ideš s nami domov na Slovensko!" "A ty si naozaj myslíš, že ja aj pôjdem?!" "Ak treba mám na to svoje prostriedky." Povedala víťazoslávne. Tlačila ma k dverám a spredu bol otec tak som sa nevedela nikam pohnúť. Vonku stálo auto. Musela som nasadnúť. Všetko mám doma. Nič som si nemohla zobrať ani telefón, oblečenie nič..Nechápem. Prečo mi to robia? Ja s nimi aj tak dlho nevydržím. Čo najskôr sa sem vrátim. Aspoň keby som Nickovi vedela nechať odkaz, ale ani len to neviem. Aj tak ho nemôžem znervózňovať. Ale Katy by som to naozaj mohla povedať. "Oci? Môžem zavolať Katy, že "odcestujem"?" "Jasné zlatko a potom na políciu, že ťa ukradli tvoji rodičia nie?" Povedala ironicky "mama". "Inak možno mi neuveríš ale nie teba som sa pýtala. S otcom sa rozprávam." "5 sekúnd. Povieš jej, že už ťa to tam nebaví a ideš domov. Žiadne iné kecy." Povedala mama a otec mi podal telefón. "Katy? Ahoj už si doma?" "Áno. Kde si?" "Počúvaj ma. Musela som odísť domov. Nemám čas. Nemôžem ti povedať prečo. Nickovi povedz nech sa o mňa teraz nestará a odkáž mu, že ho milujem." "Lucy? O čo ide?" "Nemôžem ti viac povedať. Ahoj. Maj sa."
Katy
Toto čo malo byť? Povedala som si pre seba po tom ako mi došlo o čom bola vlastne reč pri tom telefonáte. Ale ešte stále to moc nechápem. Odišla ale nič mi nepovedala. Ani sa len nesťažovala. Tak čo jej je? Žeby niečo s rodičmi? Im sa niečo stalo? Naozaj neviem. "Joe, zlatko máš čas?" Zavolala som mu. "Jasné drahá. Ako sa máte s drobcom?" Hneď sa vyzvedal. "Máme sa fajn. Ale je tu jeden problém." "Počúvam ťa." "Neviem čo je s Lucy. Odišla. Nechala si tu všetky veci vrátane telefónu a povedala, že ide domov na Slovensko. A to mi zavolala a tak povedala. Inak mi nič nehovorila, že sa chystá preč." "Zlatko, po prvé sa ukľudni. Nemôžeš sa znervózňovať. Po druhé, nič presnejšie ti nepovedala?" "Nie." Povedala som zúfalo. "Len, že nemá čas mi to vysvetliť a odkazuje Nickovi nech sa teraz o neho nestará a, že ho miluje." "A naozaj ti nič nespomínala? Skús si spomenúť." "Nie, Joe nič." "Som rád, že si mi zavolala. Nickovi by si to zrejme nevedela vysvetliť." "Tak to nie. Ale som tak zmätená." "Zlatko, to je v poriadku. Porozprávam sa s chalanmi a keď bude treba tak zrušíme turné." "Myslíš, že je to dobrý nápad?" "Ja by som to urobil pre teba. Tak Nick by prečo nemohol?" "Máš pravdu." "Dobre. Ukľudni sa. Teraz už všetko bude v poriadku. Pošleme za tebou Big Roba hneď teraz dobre?" "Dobre." "A asi aj mamu. Teda určite bude chcieť ísť. Takže." "Dobre. Ale keď ju potebujete." "Zlatko, pre teba hocičo. A dávaj si na seba pozor. Nepreži by som keby sa vám niečo stalo." "Joe, nie ja skáčem na pódiu." Zasmiala som sa. "Tak to je pravda." "Dobre. Tak ahoj. Milujem ťa." "Ja viac. Papa." "Nehádam sa."